poviedky

Chcela by utiecť na kraj sveta....ale iba s jediným človekom...

4. dubna 2008 v 19:21 | KriS.
...nadarmo sa priznala ku všetkému čo mala v mysli na jazyku a v srdci. Nevedela kvôli tomu ani spať, každá minúta ktorú strávila v jeho blízkosti sa zdala krásna a priala si aby nikdy neskončila. Prešli nejaké mesiace a dozvedel sa o nej to, čo si myslela. Najprv nevedela či to bude správne, keď mu všetko zhurta prezradí. Chcela si to najprv nechať pre seba, ale nabrala odvahu. Takú vlastnosť ktorá jej vždy chýbala a aj bude. Doteraz také niečo ešte nikdy nespravila, ale bola si istá že vie čo robí, že ho pozná, že je ako ona. Celé dni ho pozorovala počúvala, niekedy len pozerala ako nevidomá jeho smerom celá zasnená. Aj on často sníval. Vlastne to robil stále. Bol tichučko v kúte a premýšľal o niečom, o čom nikdy nehovoril nahlas. Vždy si popri tom pospevoval aby to nikto nepočul, ale niekedy sa to nedalo prepočuť, tak sa k nemu otočila a načúvala. Nerozprávali sa nikdy o svojich životoch, vlastne o ňom ani teraz nič nevie, ale mala pocit že ho pozná na 100%. Vedela ako bude reagovať... Chcela mu čítať myšlienky... . Vtedy keď jej dal odpoveď a dodal, že ho nemôže poznať, veď on nie je taký ako sa na 1.pohľad zdá. Nevedela čo si má o tom myslieť a bola zmätená ako asi ešte nikdy. Ako by ho mala potom poznať keď taký nie je?! Nikdy to nepochopí. Niekoľko týždňov ubehlo v pohode. Necítila nič, ale vedela, že už sa na neho nikdy nebude môcť pozrieť ako predtým, kamarátskym usmiatym pohľadom. On to cíti tak isto. Nevedeli sa na seba pozrieť... Len sa každé ráno letmo pozdravili ako by nič. Strašne ju to bolelo, ale počas dňa nato zabudla. Na konci každého dňa, keď vedela, že ho neuvidí celý večer jej vyschlo v ústach, mala pocit, že za ním musí bežať, že ho potrebuje objať, veď sú si tak podobný... Chcela si ho silne pritisnúť k sebe a aj keď vedela, že on by to nespravil, aspoň v duchu o tom snívala naďalej. Dnes ostala schválne tam kde on, aby zistila čo sa deje, veď sa na ňu ani len nepozrie. Ale absolútne. Doteraz si niekedy všimla, že na ňu na zlomok sekundy pozerajú tie bledo zelené smutné oči, ale nikdy sa do nich nepozrela potom, čo bola odmietnutá. Cítila sa veľmi neisto, zraniteľná a vedela že by ju jediný pohľad do jeho mysle vedel celkom zlomiť. Nič sa nestalo. Keď sa jej zdalo že prejavil aspoň malé úsile o to, aby sa necítila tak ako keby ju neustále prehliadal, otočil sa a odišiel. Pozrela sa mu do očí, ich pohľady sa stretli a to bolo to, čoho sa tak strašne zľakol. Na pár minút sa jej zdal celý svet ako nekonečné utrpenie. ,,Odišiel, preto že som sa neho pozrela" nechcelo sa jej tomu veriť. Je mu jej ľúto, pretože si myslí že jej ublížil, ale neuvedomuje si, že keď si ju nevšíma, tak jej ubližuje ešte viac. V tomto momente jej prebehlo hlavou, že na ňu možno ešte stále myslí. Vlastne si je tým istá, ale chcela by vedieť trochu viac. Prečo si myslí, že je to tak ako to vlastne nie je?! Mohol by sa jaj asi spýtať... Ale nato nemá odvahu... To je jedna z vlastností ktorá sa jej strašne páči. Ona vie aké to je báť sa všetkého, veď celý život sa neodvážila spraviť nič také, čo v nej vyvolá také pocity. Ani sama nevie už čo chce, má ho rada, ale cíti sa aj ponížená. Povedala mu to čo ju trápilo a on sa od nej odvrátil. Niekedy má aj teraz pekné sny, kedy ju niekto vezme do náručia a objíme ju, keď sa cíti sama. Tie tváre v snoch už však nevidí zretelné... Rozmazali sa... Nevie to napraviť... Nevie vlastne nič, čo by chcela. Má toľko otázok, že je nemožné ich spočítať, ale vie jedno. Už to nikdy nebude to čo bývalo. Nikdy!! Niekedy si myslí, že je to jej chyba, ale niekedy vinu dáva jemu, ale veď on nemôže vlastne za nič. Len sa chce zbaviť toho pocitu viny. Niečo nemožné... Chápať seba a ešte aj iných. Niekedy je to jednoduchšie, ale potom si uvedomí, že sú taký ako ona, ani oni sa nechápu, aj oni sa cítia osamelo a potom príde otázka: Prečo sme všetci sami, keď všetci po niekom túžime?! Neznáma odpoveď... Aspoň pre ňu. Možno keby sa narodila iná? Bolo by to všetko jednoduchšie? Nevie sa zmeniť... Akurát sa spýta len: ,,Viete prosím niekto prečo?"

Pre tých čo stratili nádej (prečítajte si a vráti sa)

11. února 2008 v 20:20 | KriS.
Absolúne nanič som nemala chuť, ale po prečítaní tejto poviedky som si uvedomila, že to nieje až také hrozné veď mám veľa krabíc ešte...
CINK. Zvonček na vchodových dverách zacinkal a vošiel do vnútra zaprášenej miestnosti.
- Pekný deň. Odznelo spoza vysokánskeho pultu zaprataného tisíckami haraburdia. Nebolo ani vidieť človeka, ktorý za ním stál.
- Aj vám. Nesmelo odzdravil a obzeral sa po tmavej miestnosti, ktorá dýchala akousi zvláštnou až depresívnou atmosférou.
- Prajete si niečo? Vykukol spoza vysokého pultu vychudnutý chlapík s okuliarmi na polke nosa.
- Tu sú straty a nálezy? Ale asi som tu správne vidím, že tu máte police plné kedečoho... Povedal nesmelo, akoby sa rozprával s čarodejníkom a čakal len to najhoršie.
- Ano, áno, samozrejme, že tu sú straty a nálezy. Niečo ste stratili, alebo našli, alebo vám môžem pomôcť nejak ináč? Milo odvetil a jeho hlas znel veľmi ukľudňujúco.
- Stratil som najdôležitejšiu vec v mojom živote a už som zúfalý. Ste moja posledná nádej. Rýchlo povedal a prehltol akoby mala teraz prísť rozhodujúca chvíľa v jeho živote.
- Snád vám pomôžem nejako. A smiem vedieť o čo sa jedná?
- O všetko. Povedal a díval sa mu priamo do očí aby to neznelo ako pokus o nepodarený žart.
- Prepáčte, nechápem. O všetko? Ako to o všetko? Začudovane a trocha výsmešne odvetil chlapík rozvalený za pultom na koženom kresle.
- Presne! O všetko, hlavne o lásku. Hľadal som ju už všade. Na ulici, v alkohole, ale nemôžem nájsť ani čriepky po tom čo som stratil...
- Tak to tu ste na správnom mieste, lásky tu máme už plné police. Zial, len málokto sa po ňu aj vracia. No a smiem vedieť ako vyzerala tá vaša láska?
- Bola úžasná. Zafarbená do farieb dúhy, voňavá ako lúka, teplá ako jarné slniečko, jemná ako večerný vánok, veľká ako vesmír... Máte tu takú? A čakal na odpoved, ktorá mu mohla zmeniť celý život.
- Ach. Potrebujem presnejší opis. Takto vyzerá skoro každá láska. Máte nejaké špecifické znaky?
- Máte tu lásku poškodenú pesimizmom, nedôverou a zúfalstvom? Rýchlo odvetil.
- Máme a nielen jednu. Toľkých tu je. Ale počkajte prehrabem sa trocha v nich možno nájdem niečo podobné. Zašiel do tmavého kúta za skriňu a hrabal sa v starých krabiciach. Zo zaprášených škatúľ bola zrazu zaprášená celá miestnosť.
- Táto to nebude? Tá by sa na vás mohla hodiť, zdá sa mi. A vytiahol malú škatuľku plnú smiechu, túžob a bozkov.
- Halo pane! Ste v poriadku?
- Ano, prepáčte nechal som sa uniesť. To bola moja prvá láska. Spomínal som na ňu. Krásna nostalgia, ale tá to nie je. Ja hľadám inú. Hoci táto bola tiež krásna, lebo bola moja prvá. Ani sa už nepamätám kedy som ju tu priniesol musel som byť ešte veľmi mladý.
- Počkajte pozriem sa kedy ste ju doniesli a čo bolo dôvodom ak chcete vedieť. Všetko máme napísané na kartách priloženým ku stratenej láske. A víťazoslávne sa pousmial.
- Ak by ste boli tak dobrý... Rád by som si trocha zaspomínal. A pousmial sa milo aj on.
- Nooo... Takže. Bolo to presne 12.5.1999. Doniesli ste ju s odvovodnením, že už ju nepotrebujete, že ste našli novú a lepšiu. Potom ju tu prišlo hľadať akési dievča, ktoré sa na ňu pýtalo, dlho tu chodilo spomínať.Presedela hodiny nad otvorenou krabičkou a dívala sa dovnútra, ale na lásku, tu odloženú, sa dá len spomínať nedá sa vrátiť ak si to výslovne nepožiada ten kto ju to odložil. Preplakala nad ňou dlhé chvíľe.Musela vás mať rada.Ale nikdy sa tu potom už neukázala, pravdepodobne si našla takú lásku, ktorá jej vyhovuje a je s ňou už úplne spokojná.
- Ano. Trocha som si rozpomenul. Prvá láska. Taká krátka a taká úžasná, v tých časoch som bol váš verný návštevník, že?
- Najviac stratených lások evidujeme v mladosti a vy nie ste výnimka. No ale nevybočujeme. Prišli ste hľadať čosi iné, nie svoju prvú lásku...
- Ach, samozrejme, ale je to pekné si zaspomínať. A zasnene sa díval na škatuľku položenú na pulte plnú mladej nerozvážnej lásky. Lásky tak bezhlavo zahodenej.
- Takže ak to nie je táto bude to možno hentá vzadu. A vytiahol novučičkú nezaprášenú krabičku. Otvoril ju a bola v nej sama romantika, dotyky, nežné slová, spontánnosť a oddanosť.
Pozrel sa na ňu, jemne zavrtel hlavou na znak, že to nie je tá, ktorú hľadá a díval sa dovnútra. Bol nadšený.
- Táto to nie je tiež. Ale o tejto môžem povedať aj ja, tá bola nedávno a skončila sa len kvôli žiarlivosti, nedostatočnej dôvere.
- Ano, tak toto si pamätáte presne. Ziarlivosť je prejavom nedostatočnej lásky. Presne toto mám na nej poznačené. Len škoda, že to tiež nie je tá, ktorú hľadáme teraz. No ale počkajte ešte jednu by som tu mal mať. A odišiel kdesi za staré drevené dvere do tmy. Bolo počuť len buchot a nadávky, pretože pravdepodobne sa mu ju nedarilo nájsť.. Muž hľadajúci lásku nervozne prestupoval z nohy na nohu a čakal.
- No tak tu je! Ale mám obavy, že túto asi nehľadáte tiež. Toto je len "láska" vo vnútri je viac fyzickej lásky ako duševnej a pochybujem, že túžite tak nesmierne práve po tejto.
- Nie, nie toto je kapitola, ktorú nechcem nadčínať. Zastrčte ju niekam späť do smetiska a ani ju neotvárajte tá to nie je! Máte ešte nejakú? Dodal a z hlasu mu bolo cítiť strach aby odpoved nebola negatívna.
- Ziaľ, nie. Toto je posledná tu donesená láska od niekoho, ktorá má s vami niečo spoločné. A sklamaný výraz jeho tváre prezrádzal, že ho to tiež trápi.
- Tak škoda. Za pokus to stálo. Bohužiaľ. A z reči bolo počuť smútok a roztrasený hlas nemal daleko od hlasu takého ako ked človek plače. Otočil sa potichu a s hlavou sklonenou k zemi sa pobral preč.
CINK. Ktosi vošiel dnu a do miestnosti sa nahrnul kopec čerstvého vzduchu a svetla. Ale on si ju nevšimol, kráčal zahlbený do svojích myšlienok a smútku priamo k dverám, priamo do vchádzajúcej osoby. Vrazil do nej a z rúk jej vypadla krabička, ktorú zvierala v rukách ako bábätko.
- Prepá... A od úžasu onemel. Bola to ona. Tá čo jej lásku hľadal a ona ju ešte len teraz išla odniesť do zabudnutia. Díval sa na ňu ako na niečo neuveriteľné. Dlho bez najmenšieho pohybu sa na seba dívali. Až ked si uvedomil čo sa deje spustil.
- Prepáč! Nechcel som do teba vraziť. A díval sa jej do očí.
- Nevadí. Prečo si tu? Hoci vedela, že táto otázka je hlúpa.
- Hádaj. Chýbaš mi. Tvoja láska. Hľadal som ju tu.
- Predpokladám, že sa ti ju nepodarilo nájsť kedže ju ešte mám pri sebe.
- Ano. Smutne a pravdivo odpovedal. A ona sa pohla dalej k pultu so škatuľkou plnou toho čo on hľadal. Schytil ju za rameno a pobozkal ju na líce.
- Prepáč! Ale mám ťa stále rád. Viem, že som na vine všetkému ja, viem, že som bol stále idiot... A ona len pozerala bez slova a čakala čo bude dalej. Jemu to vlialo do žíl novú nádej, pretože keby ho už nemala vskutku rada dávno by tú škatuľku odniesla.
- Skúsme to ešte. Maju tu otvorené predsa nonstop a ty môžeš kedykoľvek sa vrátiť a odniesť ju tu. Daj mi šancu. A jeho pohľad prezrádzal, že to myslí úplne vážne a úprimne. Podišla k nemu chytila ho za ruku a odišli spolu aj s krabičkou, ktorá nemala ďaleko od zabudnutia...

Dračia krv #7

20. ledna 2008 v 21:42 | KriS.
"Aj keď kto sa dozvie, že v jaskyni zomrela s drakom aj nejaká elfka."
"Môžem ťa jediným mávnutím ruky uškrtiť, trpaslík," odpovedala liečiteľka a čarodejka pokojným hlasom. Drak sa ani nepohol.
"To chcem teda vidieť!" zavrčal drakobijec, pevne stisol v ruke sekeru a vykročil smerom k nej.

Dračia krv #6

20. ledna 2008 v 21:42 | KriS.
Keď sa elfke podarilo vyliečiť domliaždené nohy starého farmára a konečne vyšla von z ich domu slnko bolo už vysoko. Vysadla na jednorožca ktorý pomalým krokom vykročil po chodníku vedúcom z dediny. Na dlhú chvíľu zastali a elfka sa zahľadela na horu ktorú mala momentálne po svojej pravici.

Dračia krv #5

20. ledna 2008 v 21:41 | KriS.
Na druhý deň elfka nemusela prácu hľadať, došla za ňou aj sama. Hneď ako zišla dole po schodoch hostinca si všimla drobnú mladú plavovlásku držiacu na rukách v plátne zabalené bábätko.
"Naozaj je tu liečiteľka?" pýtala sa s nádejou v hlase hostinského.
"Hej. Mám jej keď sa zobudí povedať, že si tu bola?"
"Nie, nie. Počkám tu na ňu."
"Ani netreba, paní je už tu," odpovedal jej keď si všimol Sillfeniel schádzajúcu zo schodov.
"Paní, prosím, vyliečte moje dieťa, zaplatím vám päťdesiat zlatých. Prosím..."

Dračia krv #4

20. ledna 2008 v 21:39 | KriS.
Zviera zaerdžalo a zastalo.
"Do zotmenia musíme byť v dedine, aj ja som už unavená, ale po pár dňovej ceste lesom slamník uvítam." Jednorožec sa opäť neochotne pohol ďalej.
Po asi pol hodine cesty konečne došli do dediny. Na to, že ľudia na ňu, z časti zo strachu a z časti z obdivu zazerajú vždy keď sa niekde objaví si už zvykla. A obzvlášť odkedy s ňou všade chodil Erian, jednorožce boli vzácne, a žiaden nikdy nikomu nedôveroval natoľko aby mu dovolil aby na neho vysadol.

Dračia krv #3

20. ledna 2008 v 21:38 | KriS.
"Chceš vedieť čo bolo ďalej?"
Jednorožec hlasno zafŕkal.
Pomaly otvorila oči. Zažmurkala aby sa jej rozjasnil zrak. Pomaly začala rozoznávať obrysy dvoch postáv stojacich nad ňou. Dračie telo nevidela. Na chvíľu ešte zavrela oči a snažila sa zhlboka dýchať. Potom ich opäť otvorila. Nad ňou sa skláňala elfka ktorá sa na ňu nápadne podobala, jej matka. Nechápala kedy stihla prísť, v tejto bitke nebojovala, zostala v Quiriene lebo nedávno sa jej narodilo druhé dieťa.

Dračia krv #2

20. ledna 2008 v 21:35 | KriS.
Už bolo po všetkom bitka sa skončila. Démoni boli pre tento krát porazený.
Krásna tmavovlasá elfka len sťažka dýchala. Zasunula si meč naspäť do koženej pošvy. Konečne sa mohla v pokoji poobzerať okolo seba. Bola pred hradbami mesta, všade naokolo ležali telá mŕtvych nepriateľov ale aj ľudí a elfov ktorý padli v boji s nimi. Živý odnášali mŕtvych a zranených.

Dračia krv #1

20. ledna 2008 v 21:34 | KriS.
Slnko pomaly zapadalo za vrcholce stromov hustého lesa. Sillfeniel, bledá tmavovlasá elfka oblečená v ľahkých modrých šatách a dlhom čiernom plášti si ospalo pretrela oči. Opäť sa zahľadela na drevenú tabuľu označujúcu cesty rázcestia. Zľahka pätou prikopla čierneho jednorožca na ktorom sedela. Ten vykročil po prostrednej z troch ciest pred ktorými stály.

M.oo 4

21. listopadu 2007 v 18:56 | 70
Chi sono? - ,,Kto som ja?" udáva otázku registačná stránka Splinera. Tak. A teraz čo sem mám napísať? Keď napíšem iba moje meno, bude to príliš jednoduché. Keď napíšem minibiografiu, alebo niejaký citát, bude to snobské. A nemôžem ani napísať, že neviem, veď ako by sa namňa potom pozerali, keď nepoznám ani samú seba. No mohla by som napísať veľkými písmenami, že ja som sfinx, večné tajomstvo, alebo oblasť čo čaká aby ju nakreslili na mapu. Keby som tam chcela odpovedať úprimne, napísala by som: ,,vo všeobecnosti malý škriatok, okrem toho keď som cinický/zlomyselný/hnusný škriatok. Z druhej stránky mediteránsky, humanistický slobodný duch. Naivný, stále zasnený, bohémsky duch umenia, realista, ironický komplikátor-života." To všetko v jednej osobe. Trochu schyzofrénne? Veď prečo nie, aspoň sa sama nenudím.
KriS.

M.oo 3

21. listopadu 2007 v 18:34 | 69
Najnovšie som sa zamyslela nad obyčajnými vecami, nad dennými všednostami, nad zvykmi... Napríklad včera ma napadla otázka, prečo je vlastne abeceda v takom poradí akom je? Kto vymyslel, že po M má nasledovať N? A prečo je A prvé písmeno?
KriS.

M.oo 2

21. listopadu 2007 v 14:30 | 82
Vonku je ,,cold nevember rain" -ako to spieval Axel Rose, ale ani toto mi nevadilo. Bolo mi dobre, že ma odprevadil domov, že sme spolu išli ruka v ruke cez celú ulicu, že sme sa mohli porozprávať a aj to, že sa ma odvážil opýtať jednu otázku. Myslela som si, že bude o budúcotýždňovej návšteve divadla, či by to mohlo byť rande. Ale bola to len jedna jednoduchá, sladká otázka: ,,budeš môj malý škriatok?" Preštastná som odpovedala, áno.
KriS.

M.oo 1

21. listopadu 2007 v 14:23 | 81
Niečo mi tu chýba, niečo čoho sa nedá dotknúť, možno len nejaký pocit. Ešte stále to hľadám a neviem kedy, kde to nájdem a a už vôbec nie ským sa o to podelím (veď aký význam by to malo bez toho?). Pravdaže, zajtra sa znovu zobudím a pousmejem sa na svet, alebo na svete, prípadne na sebe, že aká som to naivka, keď som si dovolila snívať. Ale nevadí napriek tomu to spravím.
KriS.

...absurdita

25. září 2007 v 18:19 | KriS.
hm..
nemám ťa rada, niesi môj priateľ, pretože ťa nechcem, už som ťa odmietla, kôli môjmu presvedčniu, lebo som hrdá, kôli nepravej nadriadenosti..v skutočnosti ani ty ma nemáš rád, ani ty nemáš rád veľa vecí o ktoré sa nezaujímaš, ani ja ťa nezaujímam..(skúsenostiskúsenosti..)
vôbec nie.., čo cítim väčšinou nieje zúfalí beznádejný hnev, skôr osamelosť, s mnohími komplexami a smútkom(...)
toto celé je jedno veľké nič. buď to z toho spravím ja, alebo iný...nie ďakujem je mi dobre, s týmto v podvedomý..viem milovať, sajem do seba mnoho vecí a vytváram si svoj "sprostý" chodníček..svet je nanič, lacný, obyčajný, napredaj..trpko groteskný..(len sa pozri okolo seba..čo sa stalo stou trávou, s tým krásnym, s tými nahými šťastnými telami, s tou nedotknutosťou, s tou nemierosťou, s tou nevinnosťou..?zmizlo to..ostalo tu pár kúskou vlákna, je sem-tam porozhadzované, ale niesu stále, dostaneš mnohé štilistické zamerania, mnohé vonkajšie znaky a vyber si..a dostaneš mnohé silné zábradlia, ktoré môžeš nafarbiť ako len chceš, ale napriek tomu sa cezne nedostaneš, pretože JE TO NEMOŽNÉ. pretože si jednoducho primalý v porovnayní s tvojími potrebami. pretože ťa zmenšili..nie vedome, je to extrémne zložité, v primitívnej spoločnosti, ktorá nepotrebuje skutočné hodnoty..)
ja potrebujem dušu spolu s vnútornosťami v priesvitnom sáčku, V OBYČAJNOM POJEBANOM SÁČKU!
..všetko je naopak..úplne..prevrátené a predávaš sa..keď sú drogy zakázané (prečo nie aj alkohol, keď je horší..?) a TV prečo nieje (vpúšťaš do seba vopred pripravený hnus..)?, prečo je zakázaná tolerancia a prečo zabíjajú každý deň z hlúposti, s nedostatkom empatie a s klamstvami..?odkial si myslia, že majú nato právo...prečo je tak prekliate ťažké odpustiť? prečo si je každý vlastyým ťažiskom..?prečo nikde nevidia pravú krásu?..
nemôžeš milovať slobodne..musiš milovať pokrvných, z tradície, z disciplonovanosti a z pudu.rozhodujú o tvojích citoch a ty rozhoduješ o citoch iných. ako keby si sa videl v nejakom krivom zrkadle..ako keby stratilo zmyslel, premenilo sa to do triažky na chrbte v nejakom stroji("čas"?"prejavúctu..?"),nakoniec to vyšlo vbielejkartonovejkrabici, zaokhúhlené dole, amorfné..(prosím, zjedz to, jedno malé pokritecké, zjedz to, jedna malá povrchnosť..)

absurdné, zkurvene absurdné..
len sa pekne znásilni..
budeš dobrý, budeš pekný, budeš poctivý, keď zješ VŠEDKÚ polievku, keď VŠEDKO povieš, keď NEklameš, NEkradneš, VŽDY splníš všedky svoje povinnosti, KAŽDEJ starej paní pôjdeš nakúpiť..takto ťa budú mať radi(tešsatešsa..)dokelu.
ináč sa mi to páči je to "nenormálne zvláštné"..:)
je pekné, mnoho pekného, len to objav, využi to, začni odznovu, pozväzuj tieto veci s tenkou nitkou..opakuj to znovu znovu, a nebudeš smutný..
som primalá, prislabá a odfúknuteľná s mojimi pár násť rokmi..prepáčte..dokelu dokelu
 
 

Reklama